„Niekedy si myslím, že som dostatočne motivovaná a napriek tomu sa mi stane, že telo by aj mohlo ale hlave to nejak nejde.“
Po celé roky som bola zvyknutá, že aj keď mali kone voľno mimo sezóny, my jazdci sme makali stále. Či už išlo o viac fyzickej práce pri koňoch alebo vo fitku, jednoducho sme sa nezastavili. Kôň nie je bicykel či akési náčinie, ktoré môžeme odložiť do garáže. Keď prišla zima a teda čas na odpočinok (pre kone), jediný rozdiel bol v tom, že tréningy boli v menšej intenzite ako pred sezónou alebo počas nej.
Zo začiatku to moja hlava brala ťažko, ale podobne to je aj pri behu. Keď som po pár mesiacoch začala vnímať nejaký posun, prišla jeseň, pandémia a v skratke povedané, spolu s tým spojený koniec sezóny čo sa týka behu. Po zhodnotení situácie mi Kubko (o tom s kým a ako trénujem napíšem v inom článku) povie, že okrem toho “mála“ čo pri bežeckom tréningu urobím, mám urobiť ešte menej. Že si vraj telo potrebuje oddýchnuť a nasledujúce mesiace teda uberieme. V hlave znovu neporiadok a pocit, že robím jedno veľké NIČ. To ma predsa neposúva. Znovu som si potrebovala urobiť v hlave jasno. A čo mi pomohlo pri tom, aby som nestratila motiváciu? UVEDOMELOSŤ. Jednoducho vždy vnímam to, že ten šport ma robí natoľko šťastnou a som pri tom tak spokojná, že mi absolútne nič nechýba. Uvedomelosť mi nedovolí len tak prestať robiť to, prečo som sa rozhodla, aj napriek všetkým udalostiam a myšlienkam, ktoré ma občas zabrzdia.
Postupne som prichádzala na to, že tak ako v jazdení, podstatné pre mňa je naplánovať si celý proces tréningu. Všetky fázy každý mesiac s prihliadnutím na to, aká bude/je situácia. Som človek, ktorý bez takéhoto systému nevie fungovať. Potrebujem nejakú merateľnú štruktúru toho, čo idem robiť a prečo. Mať v hlave jasno aby ten čas, ktorý tomu venujem, stál za to. Následne po tom, čo každý týždeň alebo mesiac postupujem podľa takéhoto plánu, som schopná vnímať to ako proces a nemať pocit, že sa to nehýbe dopredu. Pokiaľ by som mala fungovať len v zmysle, že „nejak proste bude“, stratila by som motiváciu.
Niekedy si myslím, že som dostatočne motivovaná a napriek tomu sa mi stane, že telo by aj mohlo ale hlave to nejak nejde. Vtedy je to o tom, že doslova nezadávam jasný povel. Telo s hlavou by malo spolupracovať! Mojim presvedčením teda je, že mať jasnú predstavu je základ a treba tomu prispôsobiť všetky podmienky spolu s možnosťami. Vďaka tomu, že si určím priority a to, ako chcem aby to vo výsledku vyzeralo, som schopná doslova PREORIENTOVAŤ sa na celý tento nový proces s oveľa väčším odhodlaním.
Niekto by si povedal, že nevidí žiadny problém na tom, prejsť z jedného športu k druhému, opäť začať trénovať všetko nanovo a pomaly napredovať. Avšak človek, ktorý zažil, že mu v nejakom športe idú veci ľahko bez väčšej námahy alebo človek, ktorý chce byť znovu v niečom skvelý, chce sa stretávať s najlepšími a čerpať od nich skúsenosti, sa na to pozerá inak. Pre mňa je predstava patriť medzi tých najlepších vzrušujúca a to mi prináša iný pohľad. Jednoducho niekto, kto má v sebe tú chuť a dravosť, bude v tomto zmysle aj uvažovať. Myslím si, že o to náročnejšie je stotožniť sa so všetkými tými vecami, akými sú trpezlivosť k svojmu telu, odhodlanie a v neposlednom rade zmysel k stálemu motivovaniu samého seba. Napriek tomu si všímam, že vďaka všetkým tým novým veciam viem opäť viac precítiť hravosť, ktorú je potrebné do celého procesu zahrnúť. Viem intenzívnejšie vnímať svoje telo a teším sa, keď sa mi to podarí, pretože to pre mňa ešte nie je tak zautomatizované pri tomto novom druhu tréningu.
„Myseľ máme na to, aby sme vymysleli ten najlepší plán ako sa dostať k výsledku“
Občas ma limituje, že chcem od svojho tela maximálne výkony v čo najkratšom čase (pretože predtým to tak predsa bolo). Napriek tomu viem, že strata motivácie by ma k cieľu nikdy nepriviedla a v konečnom dôsledku, je a bude to vždy na mne/O MNE. Športovanie má pre mňa hlbší význam než brať ho len ako celkom obyčajný pohyb. Je to na 100 percent využitý (nepremrhaný) môj potenciál, ktorý som dostala k dispozícií, je to využitie možností a som vďačná za to, že som schopná si to uvedomovať. Pokiaľ ľudia môžu napredovať, učiť sa nové veci a rozvíjať svoje schopnosti v akejkoľvek oblasti ale nerobia tak, to považujem za premrhanie času a ľudského potenciálu. Oči máme na to, aby sme tie možnosti videli. Myseľ máme na to, aby sme vymysleli ten najlepší plán ako sa dostať k výsledku, no a ruky máme na to, aby sme to uskutočnili. Vždy sú totiž MINIMÁLNE dve možnosti: chcem alebo nechcem. Výber je na nás.