#2 ZAĽÚBIŤ SA DO ZAČIATKU

 „Rozhodnúť sa pre cieľ je ľahšie než vytrvať na ceste k nemu.“

Začiatky. To, čo veľmi dobre poznáme všetci, je ľudská pohodlnosť. Ráno sa ťažko vychádza z pod teplej periny, v daždi sa ťažko ide na bežecký tréning, zaužívané rutiny sa ťažko preúčajú a od niečoho, čím žijeme celé roky sa ťažko odchádza. Pokiaľ už v našom fungovaní niečo zmeníme, mali by sme byť rozhodnutí, že to naozaj chceme aj s výhodami a nevýhodami. Jednoducho je fajn, vedieť si vybrať čiernu alebo bielu farbu. Čierna farba v tomto prípade nesymbolizuje nič zlé, vytvára len akýsi kontrast jednej strany naproti tej druhej (o zlom a dobrom možno v inom článku).

Odísť od jedného športu, ktorý vám síce ide ale dlhodobo vás už nenapĺňa a nahradiť ho novým, v ktorom ste absolútny začiatočník, môže byť do istej miery demotivujúce. Počiatočné nadšenie z toho, aké to bude úžasné vystriedajú obavy, že nakoniec to také úžasné predsa len nebude. Toto sa stane presne vtedy, keď očakávate od svojho smerovania a výkonu iba to najlepšie bez všetkých tých serepetičiek, ktorými je napríklad aj bolestivý tréning. Ten prirodzene bolel inak než ako ten, na ktorý som bola zvyknutá. Zistenie, že ste na absolútnom začiatku opäť, bolelo tiež. Proste čakáte hladký priebeh hneď od začiatku, športovú úroveň akú ste dosahovali doposiaľ a máte nejaké to presvedčenie, že to tak má byť. Očakávate, že nabehnete na to, kde ste skončili. Omyl! A čo nastane potom? Jedna nepríjemná ego sprcha, po ktorej nasleduje mentálna masturbácia. Toto slovné spojenie používam pre označenie stavu, kedy mi niečo nejde. Nie som schopná konštruktívne uvažovať a neustále sa vŕtam v tom, čo nefunguje. Pociťujem vážnosť, obavy, strach a hnev. Dookola to komentujem, rozprávam o tom a vlastne nič ako riešenie neprichádza.

Keď už píšem o tom egu, ani som netušila, že práve to bude ešte väčší problém ako nejaké vylepšovanie kondičky, bolestivé a nevydarené tréningy a dokonca aj tie vydarené. Chcela som aby to išlo rýchlo, ľahko a čo najlepšie. Jediné čo ma zaujímalo bolo, že som horšia ako väčšina tých, ktorí sa horskému behu venujú už niekoľko rokov (prirodzene). Presne v tomto momente som potrebovala moju hlavu stopnúť, pretože to prestávala byť hra, zábava, práca s MOJIM telom a namiesto toho v tom bola vážnosť a hnev. Nešlo to tak rýchlo ako som chcela. Len ťažko som sa stotožnila s tým, že treba niekde začať, vytrvať a výsledok sa dostaví.

Častokrát som uvažovala nad tým, že ako dieťa som nad podobnými vecami vôbec nemusela rozmýšľať a ono to išlo. Pri športe som neriešila, ako rýchlo sa dostanem medzi tých najlepších. Bola to hra s možnosťami, s telom, s príležitosťami a bez vážnosti. Keď si všímate deti pri akejkoľvek činnosti/hre je to pre nich prirodzene zábava. Nelimituje ich strach z neúspechu, nedôvera v svoje schopnosti alebo obavy z toho, čo povedia ostatní. Dokonca ani pri športe neriešia, ako dlho bude trvať kým sa dostanú na preteky alebo či je niekto lepší. Keď chcú niečo urobiť, jednoducho to urobia so všetkými chybami, opravami a bez frflania. Vnímajú, ako sa pri tom cítia. Čím sme starší, hra pri športe sa vytráca. Tréner chce výsledok podľa jeho predstáv, ale zverenec má možno iný cieľ, o ktorom sa už klasicky nerozpráva. Fanúšikovia očakávajú výhru, ale hráčovi futbalu možno stačí skvelý priebeh hry. S vážnosťou prichádza tlak, nastáva strach z odmietnutia, z neúspechu, vytráca sa zábava a radosť z pohybu. Už to nie je o uvedomelosti ale o tom, že sa zameriavame na všetky tie vonkajšie okolnosti, o ktorých si myslíme, že sa stanú a v niečom nás posunú alebo naopak. To čo sa vtedy naozaj stáva je, že dávame všetku svoju energiu zbytočne mimo nás. V skutočnosti to, čo nám zabezpečí dosiahnutie cieľa, je naša vlastná aktivita, uvedomovanie si seba a nastavenie si cieľa samotného.

„Pri športe som neriešila, ako rýchlo sa dostanem medzi tých najlepších. Bola to hra s možnosťami, s telom, s príležitosťami a bez vážnosti.“

Keďže môj cieľ bol jasný, potrebovala som sa stotožniť s tým, že som sa rozhodla pre úplne nový šport a prirodzene to musí mať nejaký priebeh. Že moje telo sa postupne učí všetky tie nové veci, zvyká si na celkom inú záťaž aby som sa v tom celom cítila dobre a bola schopná napredovať. Toto uvedomenie prišlo chvalabohu celkom rýchlo a ja som bola schopná nastaviť sa na nový druh tréningu. Zrazu to pre mňa bolo objavovanie niečoho nového čo zvládam, kam sa môžem posúvať, bola to radosť z napredovania a zo všetkých malých pokrokov. Nič z toho by nebolo možné, keby som všetku moju energiu nesmerovala do seba a nebavila sa pri tom.

To, že sa pri tréningu človek zabáva a užíva si všetky možnosti pohybu, ktorých je schopný, je hlavne na 100% využitý čas venovaný jeho napredovaniu. V tomto prípade dáva všetku energiu do tréningu, ktorý bude v konečnom dôsledku kvalitný aj vtedy, ak nebude podľa predstáv. Potom je tu opäť priestor pre výber postoja aký zaujmeme. Už vieme, že pri mentálnej masturbácií sa riešenia hľadajú len ťažko.

„Nič z toho by nebolo možné, keby som všetku moju energiu nesmerovala do seba a nebavila sa pri tom.“

Je fajn chcieť byť v niečom najlepší a chcieť dosahovať najlepšie možné výsledky, ktorých je naše telo schopné. Pokiaľ sa pri tom človek nezameria na seba, nebude to fungovať. CIEĽ, VYTRVALOSŤ, VNÍMAVOSŤ a HRA mi pomáhajú v tom, aby som napredovala presne tým smerom, akým napredovať chcem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *