#4 POSTOJ AKO ROZHODUJÚCI FAKTOR PRE ĎALŠIE DIANIE

„Skvelé je, že výber nášho postoja je vždy tým, čo nám ostáva keď si myslíme, že už je všetko stratené.“

Túto tému vieme prepojiť okrem oblasti športu s rôznymi inými. Postoj ako kľúčový faktor toho, čo sa ďalej stane v rôznych situáciách je jednou z vecí, pomocou ktorej si vieme tvoriť naše ďalšie smerovanie. Určite by sa našli ľudia, ktorí by vedeli rozprávať množstvo vecí o tom, prečo je ich konanie také aké je a podobne, pokiaľ ide o niečo negatívne. Áno, aj negatívny postoj je jednou z možností (to, čo je negatívne záleží od pohľadu každého z nás). Je fajn si uvedomiť základnú vec. POSTOJ AKO TAKÝ JE VŽDY NA NÁS, spolu so zodpovednosťou za to, čo sa ďalej stane.

Nepochybujem o tom, že sa počas nášho smerovania vyskytnú rôzne udalosti, ktoré môžeme vnímať ako negatívne alebo pozitívne. Celkom to vystihol môj známy, ktorý sa k tejto téme vyjadroval vo svojej knihe. Hovoril o tom, že mnohokrát udalosti vnímame tak, že niekto sedí na obláčiku, vyberá z vreca všetky tie negatívne záležitosti a zhadzuje ich na nás. Určite si ten niekto hovorí: „Aha, tam ide Jožo, prihodím mu jednu štvorku z matiky, nech to má doma chalan zaujímavé.“ Keď si uvedomíme, že všetky tieto záležitosti sú výsledkom nášho konania a postoja samotného, smerovanie bude iné. V tom prípade by sme sa mohli vždy hnevať len na seba, pokiaľ by nám niečo nevyšlo. Ďalšia vec, ktorá mi napadla je reakcia tých, ktorým do života miesto smiešnej štvorky v žiackej knižke prišla vážna choroba. Určite nechcem tvrdiť, že aj v tomto prípade by to bol jednoznačne a v každom prípade výsledok ich konania. Celým týmto článkom by som skôr chcela poukázať na to, že vždy v každej situácií si môžeme zvoliť našu reakciu, ktorá nasleduje po danej situácií a plodí ďalšie smerovanie.

Pokiaľ ide o mňa, nie vždy som vedela a viem reagovať tak jednoznačne, aby som s tým bola v konečnom dôsledku spokojná. Keď som sa rozhodla venovať behu, ktorý je pre mňa novinkou, moje reakcie na vzniknuté situácie boli a sú takisto nové. Niekedy sa nespoznávam. Tak ako je úžasné sledovať všetky tie pozitívne zmeny a postupné napredovanie, už menej zaujímavé je občas sledovať moje reakcie na nezvládnuté situácie. Pokiaľ by som sa na to pozrela z dlhodobého hľadiska, dlho by som s takýmto postojom pri behu neostala. Tá zodpovednosť, ktorú voči sebe pociťujem vďaka môjmu rozhodnutiu ďalej robiť šport, ma učí vnímať celú situáciu s hravosťou a hlavne bdelo. Ide totiž o to, že keď tréning nebude podľa predstáv a naším postojom by bola dlhodobo znechutená reakcia, konanie je deštruktívne. V takejto situácií riešenie nepríde, energia sa míňa, nie sme schopní posunúť sa z miesta A na miesto B a situáciu vyriešiť.

Na jednej strane si hovorím, aké by to malo byť samozrejmé. Viem si však predstaviť situácie, ktoré sa často dejú aj v mojom prípade. Vždy je jednoduchšie pokiaľ si zanadávam a nechám priestor pre nejaký ten odstup. To by ale nemalo trvať dlho. Zamrznutie v stave naštvanosti nemá pozitívny vplyv na nič. Naopak, postoj z nadhľadu má pre nás oveľa väčší prínos. V tomto prípade by to ale muselo znamenať, že každý z nás je vedomý, rozhoduje sa za svoje reakcie sám a spolu s tým preberá zodpovednosť jednak za konanie ale aj za následky.

Počas tých rokov, kedy som sa venovala jazdeckému športu, naučila som sa reagovať nejakým spôsobom. Rozdiel bol v tom, že pri jazdení som nikdy nebola sama. Bol tam so mnou kôň, jedno obrovské zrkadlo. Vysvetlím to tak, že pokiaľ máte strach, kôň ho má tiež. Jeho strach je minimálne trikrát tak väčší a hlavne z vás samotných. Snaží sa z pod vás utiecť, v lepšom prípade len pred vami. Pokiaľ budete uvoľnený, ego, zlosť a nepohodu vzniknutú v práci necháte pred jazdeckým tréningom doma, môžete si to užiť úplne inak. Dalo by sa povedať, že pokiaľ som chcela urobiť kvalitný tréning, moja psychika musela byť v úplnom poriadku. Toto patrilo medzi základné princípy keď som chcela, aby to medzi mnou a koňom fungovalo. Zároveň chcem napísať, že aj športový kôň je ešte stále zviera. Zviera so všetkými strachmi z okolia, so svojou vlastnou hlavou, zvieracími pudmi a inštinktami. Je jasné, že sa veľakrát vyskytla situácia, ktorá si vyžadovala rýchlu reakciu a čo najlepšie, v úplnom kľude. Dodnes si spomínam na to, ako som občas nevedela reagovať na tieto situácie. Nerozmýšľala som nad tým, čo hovorí trénerka a od zlosti som doslova hádzala prilbu o zem. Zažila som tiež tréning, kedy som spadla počas dvoch hodín tréningu šesťkrát.

Takto by som mohla pokračovať ešte dlho. Nikdy ma to v ničom neposunulo. Naštvané tri pohľady (môj, trénerkin a ten konský) neboli vôbec príjemné. Jednoducho to bolo o mojich reakciách smerom ku vzniknutým situáciám, či už išlo o to, že som mala zlý deň v škole alebo komunikácia medzi mnou a koňom nebola jednoznačná. Postupne som sa naučila v čo najkratšom čase zaujať taký postoj a reakcie, aby som mne aj koňovi zabezpečila pohodový tréning, doslova dobrý pocit z našej spolupráce. Zisťovala som, že napredovanie nastáva v kratšom čase a okrem toho, radosť bola zjavná. Rozdiel medzi behom a jazdením je ten, že pri behu ste samy. Reakcie a postoje sú len na vás/pre vás. Napredovanie je na vás, zodpovednosť máte len za seba a zrazu si prestanete uvedomovať, že tie dlhodobo negatívne reakcie škodia hlavne vám a nikde vás neposunú. Je zaujímavé vidieť, že pokiaľ som mala zodpovednosť aj za iného tvora, oveľa viac som dbala na to, aby postoje a reakcie boli konštruktívne v čo najkratšom čase. Všímam si, že pokiaľ ľudia majú zodpovednosť “len“ samy za seba, nie je to pre nich častokrát dostačujúce na to, aby sa snažili zlepšiť nech už by sa ich psychická odolnosť týkala čohokoľvek.

„Zrazu si prestanete uvedomovať, že tie dlhodobo negatívne reakcie škodia hlavne vám a nikde vás neposunú.“

Nech už som robila akýkoľvek šport, vždy bolo a bude potrebné reagovať a vyberať reakcie, ktoré pri vzniknutých situáciách použijem. Akýkoľvek postoj, či už negatívny alebo pozitívny (z nášho pohľadu), okamžitý či pomalý – zaujmeme vždy. Treba si však uvedomiť, kam nás nasmeruje. Skvelé je, že výber nášho postoja je vždy tým, čo nám ostáva keď si myslíme, že už je všetko stratené.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *