#1 AKO SOM SA DOSTALA K BEHU

„Budem behať horské behy, pôjde mi to super a hlavne hneď na druhý deň. Takáto bola moja predstava –  predstava niekoho, kto nikdy tento šport nerobil.“

SimonaThomkova_Koniky

Ani to nebolo tak dávno po tom, čo som uzavrela tú doposiaľ najdlhšie trvajúcu kapitolu v mojom živote. Bolo to presne tak, ako som nikdy nechcela aby to bolo. Lepšie povedané, nikdy predtým som si to ani nepredstavila. Jedno ráno sa zobudíte a zistíte, že je 8:00. Osem ráno a to znamená, že som si pekne prispala. Budík nezvoní o 6:00, nepočujem dupot koní, ktoré čakajú, že ich prídem vypustiť do výbehu, dať im vodu a pohladiť ich. Žiadny tréning, fyzická práca okolo koní či rýchly obed s tímom.

Bolo to jedno z tých ešte stále chladnejších rán, aj keď v kalendári už svietil jarný mesiac-marec. Ten prvotný pocit pohody, ktorý bol spôsobený pohodlným nič nemusením po toľkých rokoch úplného opaku, mám stále v pamäti. Ani neviem ako rýchlo mi dni utekali. Škola, nejaký ten zrazu iný šport (beh, fitko, korčule) a skúškové obdobie mi zapĺňali môj voľný čas, ktorého bolo zrazu akosi príliš.

Spokojnosť. Presne toto slovo vystihuje celé jarné obdobie, ktoré bolo tou najväčšou zmenou. Skúšky boli takmer hotové, slniečko príjemne hrialo a telo sršalo energiou. Energiou, ktorá bola zrazu nevyužitá – aspoň nie v takej miere ako doposiaľ. Telo sa chcelo hýbať a ja som robila presne to, na čo som bola zvyknutá. Dopriala som mu akýkoľvek pohyb, len aby som sa z toľkého nič-nerobenia nezbláznila. Musím napísať, že po tých rokoch strávených pri koňoch som toto obdobie brala ako veľkú pohodu, ktorá však netrvala dlho. Vôbec som neuvažovala nad tým, že keď som zvyknutá na jeden kolobeh a systém fungovania, fyzickú robotu od rána do večera (doslova), tréningy každý deň a večerné pripravovanie sa do školy, mohlo by mi to kvantum voľného času, ktorý som zrazu mala vadiť. Práca pri koňoch, tréningy, starostlivosť, príprava na sezónu a preteky mi brali 100% času a ja som sa snažila nájsť niekde aspoň ďalších 20% na školu. Zrazu to bol len voľný čas a pár hodín športu do týždňa, čo vypĺňalo moje dni.

Zmena. Presne tá, ktorú som tak chcela. Nedošlo mi však, že bez nového cieľa sa žiadna zmena neuskutoční. Okrem toho, že som behala viac než popri jazdení, fitko nebolo pre mňa až takou novinkou. Niečo málo behania a cvičenie boli doplnkom k jazdeniu a tým pádom, toto som za nič nové nepovažovala. Čím ďalej, tým viac som pociťovala akýsi nedostatok. Nedostatok radosti zo športu, nedostatok pohybu, žiadny cieľ na sezónu, kontakt so zvieratami, fyzická práca a žiadne odmakané tréningy. To ma začínalo stále viac hnevať. Cez to všetko som bola presvedčená, že riešenie chcem nájsť inak než tým, že by som sa vrátila späť a urobila tak krok dozadu. Chcela som konečne urobiť niečo, čo by mi aspoň na chvíľu prinieslo motiváciu. Dala som si teda cieľ-cieľ v behu. Tento konečne nový impulz pre mňa znamenal aspoň nejaké nadšenie, ktoré prinieslo tréning  v podobe hrania sa s posúvaním mojich vtedajších limitov. Cieľom bolo, zabehnúť 10km pod 55:00 minút. Netrvalo to ani dva týždne a pomerne rýchlo som ho dosiahla. Na hodinkách svietil po dobehnutí desiatky čas 54:18.

„Cez to všetko som bola presvedčená, že riešenie chcem nájsť inak než tým, že by som sa vrátila späť a urobila tak krok dozadu.“

Ani neviem, či mi radosť vydržala dlhšie ako hodinu. Oveľa viac som si totiž uvedomovala to, že som zas tam, kde som bola. Bez cieľa, bez nadšenia a v mojom ponímaní “LEN“ ako hobby športovec, ktorému to jednoducho nestačí. Chcela som viac. Chcela som sa zlepšovať, makať pre niečo, prekonávať svoje limity a tešiť sa z výsledkov na pretekoch, kde sú či už lepší alebo horší odo mňa. Chcela som vymýšľať pre moje telo výzvy, prekonávať časy lepších športovcov a tešiť sa z akéhokoľvek napredovania, pokiaľ by to znamenalo posúvanie môjho potenciálu, možností a časov čo i len o kúsok. Výsledok prvého cieľa bol v každom prípade fajn a ja som sa začala pohrávať s myšlienkou, že keď si už takto pobehujem, mala by som tomu dať nejakú formu. Bola tu ešte jedna záležitosť, ktorou som žila už počas toho, ako som sa venovala jazdeckému športu. HORY. Netrvalo dlho a nápad bol na svete.

Budem behať horské behy, pôjde mi to super a hlavne hneď na druhý deň. Takáto bola moja predstava –  predstava niekoho, kto nikdy tento šport nerobil. Veľmi rýchlo som pochopila, že je to presne ten istý prípad, ako keby mi prišiel nejazdec povedať, že si berie koňa a hneď s ním v pohode zabehne 160 km dlhú trať. Na druhý deň bude vedieť chodiť, nebude mať zodraté nohy a kôň sa o seba postará sám.

Napriek tomu, že tieto moje prvotne naivné predstavy rýchlo z mojej hlavy odišli, nadšenie pre nový cieľ ostalo. Horšie bolo stotožniť sa s tým, že na rozdiel od úrovne, ktorú som dosahovala v jazdení, v behu som bola na absolútnom začiatku. Tento fakt moja hlava brala ťažšie než som to mala v pláne. Okrem toho, že som absolútne nepoznala nikoho z komunity tohto druhu športu (iba Kubka, ktorý sa venuje skialpinizmu a v rámci letnej prípravy aj behom do vrchu), nemala som tušenie čo to obnáša fyzicky. Pre tento prípad našťastie, moja dôvera v seba samú a chcenie bolo na vyššej úrovni ako moje vedomosti o horských behoch. 

Nápad bol na svete, cieľ mi blikal v hlave a ja som sa nemohla dočkať, ako túto super myšlienku poviem Jakubovi. Hneď ako som mu toto rozhodnutie oznámila, moju radosť pochopiteľne zdieľal so mnou, ani na chvíľu nezaváhal, bol odhodlaný pomôcť mi a podporiť ma ako to najviac pôjde. Ostávalo mi jediné, hlavne sa z toho NEPOSR*Ť 😊.

2 komentáre k “#1 AKO SOM SA DOSTALA K BEHU”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *