#9 STRACH

„Zaujímavé je sledovať, čo všetko sú ľudia schopní kvôli strachu urobiť alebo NEUROBIŤ.“

O strachu som sa rozhodla napísať z toho dôvodu, že som sa s ním v jednom období stretávala dosť často. Okrem toho, že ma limitoval do veľkej miery, neprinášal mi nič iné (samozrejme okrem straty mojej energie a celkového nežiadúceho výsledku pri výkone). A ako som sa dokázala vyrovnať so strachom v rôznych situáciách? Jednoducho.

S týmto slovom sa stretávame často v akejkoľvek spojitosti či už ide o strach zo straty blízkych, o strach zo zlej známky v škole či o strach z neúspechu v športe a pod. Asi najzaujímavejšie je sledovať, čo všetko sú ľudia kvôli strachu schopní urobiť alebo naopak NEUROBIŤ (nehovorím o pude sebazáchovy pri život ohrozujúcich situáciách). Zarážajúce na tom je, že častokrát je to celkom bez dôvodu a zbytočne.

Myseľ je veľmi zaujímavá spoločníčka. Dokáže nás posúvať tým správnym smerom takou rýchlosťou, že sa nám v jednom momente zdá, že všetko je možné. Zároveň, dokáže vytvárať také limity, že nie sme schopní urobiť absolútne nič. Uvažujete niekedy nad tým, prečo taký strach vzniká a uvedomujete si v danom momente, že ho v sebe máte? Rozmýšľate občas z čoho strach máte a či je to naozaj potrebné? Uvedomujete si ako by ste konali, keby ste strach nemali? Napadlo vás čo by ste boli schopní dokázať a vytvoriť, keby niečo ako strach vo vašej mysli neexistovalo?

Predstavte si, že nepoznáte strach. Skúste chvíľu predstierať, že od tohto momentu by vás jednoducho nelimitoval a nebáli by ste sa ničoho. Teraz si predstavte, čo všetko by ste vo vašom živote urobili inak, kam by ste išli, koho by ste oslovili, jednoducho všetko čo by ste vykonali nebyť tohto limitu. Dovolím si tvrdiť, že väčšine z vás zrazu napadnú všetky tie skvelé veci, ktoré ostali niekde v úzadí vašej mysle po tom, ako ste si v duchu povedali tú “zázračnú“ vetičku: „radšej nie.“ Ľudia sa pri tom zamýšľajú nad tým, čo všetko zlé by sa mohlo stať, čo ak by to nevyšlo alebo nad rôznymi inými scenármi, ktorých výsledok už dopredu “vedia“. Položili ste si niekedy otázku: „Čo ak to vyjde?“ Ako by ste s tým naložili potom? Ste vôbec schopný predstaviť si aj túto možnosť?

„Strach vzniká vtedy, keď nevieme čo a ako máme urobiť“

Šport je jednou z najdôležitejších oblastí v mojom živote. Práve v tejto oblasti som sa niekedy viac a niekedy menej stretávala s pocitom strachu. Vo všeobecnosti si myslím, že športovci sa s týmto pocitom dostanú do kontaktu mnohokrát. Strach v športe môže vznikať z rôznych dôvodov, snáď najčastejším z nich je strach z neúspechu (nehovorím o tréme). Keby som to rozmenila na drobnejšie, konkrétne by som mohla písať o strachu zo súpera a jeho možno lepších schopností či z toho, že ma niekto (tréner, fanúšikova) bude hodnotiť. Z týchto strachov vzniká priestor pre ďalší, ktorým je strach z toho, že nebudú mať o mňa ako o športovca ostatní záujem.

Pri všetkých strachoch nech už ide o akékoľvek, je potrebné si uvedomiť, že v našej hlave v tom momente nastáva priestor pre komunikáciu. Pri športe som sa naučila, že komunikácia je buď emocionálna alebo technická. Vždy ide o komunikáciu medzi mojim JA – OKOLÍM alebo mojim JA – JA, prostredníctvom ktorej energiu buď strácam alebo získavam. Ide o to, na čo sa pri tom zameriam. Pokiaľ som sa dostala do situácie, kedy som riešila súpera ako niekoho, kto bude (podľa mňa) vo výsledku lepší, išlo o emocionálnu komunikáciu. Moja energia smerovala von k súperovi a teda som ju strácala. Okrem toho, pri emocionálnej komunikácií vznikajú rôzne pocity hnevu, straty sebavedomia či ľútosti, ktoré sabotujú celkový MINDSET potrebný pre výkon v danom momente. Naopak, úplne jednoduchá technická komunikácia napomáha k tomu, aby sme boli schopní energiu vytvárať/získavať a neplytvať ňou. Pri technickej komunikácií sa totiž zameriavam bez rôznych pocitov na to, že môj súper je taký istý človek ako ja, ktorý má dve nohy a dve ruky. Okrem toho tu vytváram priestor pre zvyšovanie môjho sebavedomia uvedomovaním si toho, že mám natrénované, tréning bol kvalitný a s hravosťou ho môžem v danom výkone využiť. Jednoducho komunikujem spôsobom JA – JA.

„Pri emocionálnej komunikácií vznikajú rôzne pocity hnevu, straty sebavedomia či ľútosti, ktoré sabotujú celkový MINDSET potrebný pre výkon v danom momente.“

Strach z neúspechu v športe teda vzniká práve z tej nezdravej emocionálnej komunikácie, ktorú si sami vytvárame. Keď sa zameriam na súperove vlastnosti, nie som schopná uvažovať o tom, ČO a AKO idem urobiť.

Asi najoslobodzujúcejšie zistenie, ktoré mi či už v tréningu alebo pretekoch pomohlo a stále sa snažím ho aplikovať v praxi je, že strach vzniká vtedy, keď nevieme čo a ako ideme urobiť. V tom momente vytvárame priestor pre stres, mentálnu masturbáciu a deštruktívnu komunikáciu medzi nami a našim JA. To posledné, čoho sme vtedy schopní je uvažovanie o tom, že danú činnosť máme natrénovanú, že stačí vedieť kam sa chceme dostať a čo pre to potrebujeme urobiť – akýsi protipohyb, ktorý so sebou prináša ten AHA moment.

„Okrem toho, že strach ma limitoval do veľkej miery, neprinášal mi nič iné.“

Uvedomelosť, technická komunikácia JA – JA a spolu s tým zvyšovanie sebaVEDOMIA, ktoré máme na 100 percent pod kontrolou kedykoľvek sa rozhodneme. Presne zmiešaním týchto základných mentálnych zručností sa dostávame k tomu, že sme schopní vedieť presne ČO a AKO máme urobiť. Spolu s týmto môžeme jednoducho a hravo sabotovať strach, pretože zisťujeme, že v danom momente žiadny neexistuje.

Jednou zo zaujímavých techník, ktorú ma naučil môj známy – kouč, je hra s názvom “tma v krabici“. Predstavte si, že sa bojíte tmy – tá je iba v zatvorenej krabici. Je to strach, ktorý si nesiete so sebou. Ja som túto hru aplikovala práve počas jazdeckého tréningu a môžem povedať, že obrovská krabica mi dosť zavadzala. Boli v nej pomyselne všetky moje strachy, ktoré ma niečim limitovali. Jediné čo som v danom momente chcela urobiť, bolo zahodiť ju, pretože mi zavadzala – limitovala ma v pohybe. To tiež znamenalo, že spolu s ňou zahodím aj moje strachy. Či už s krabicou alebo so strachom, napreduje sa len ťažko.

„Samozrejme, krabica mi zavadzala a pri prvom kontajneri som sa jej veľmi rád zbavil.“ 

A čo sa stane, keď krabicu otvoríte? Jakub Šiarnik (reprezentant v skialpinizme) si jeden z takýchto tréningov s veľkou krabicou vyskúšal tiež. Povedal mi, ako dlho ho bavilo behať s obrovským kartónom v ruke.

Kubko: Nedávno, počas prípravy na moju sezónu som bol v stave, že som sa nevedel rozhýbať. Mal som neurčitý pocit z toho kam v športe smerujem – jedným slovom strach. V rámci našich každodenných debatiek som sa s tým zveril Simonke. Bol som paralyzovaný zacyklenými myšlienkami vo vlastnej hlave. Simonka tomu vraví výstižne:  “mentálna masturbácia”.  

Ešte predtým ma naučila, že strach je ako tma v krabici. Najprv som si to s mojou situáciou nedával do súvisu. Tak mi to vysvetlila plastickejšie. Povedala mi, že si mám zobrať na tréning najväčšiu krabicu akú nájdem a povedať jej, ako sa mi s ňou trénovalo. Samozrejme, krabica mi zavadzala a pri prvom kontajneri som sa jej veľmi rád zbavil. 

Následne Simonka poukázala na súvis s mojim strachom. Ten mi tiež zavadzia a obmedzuje ma. A ako sa viem teda strachu (tmy v krabici) jednoducho zbaviť? Tým, že krabicu otvorím, vnikne do nej svetlo a žiadna tma tam nie je. To svetlo si vysvetľujem ako presný postup toho, čo a ako idem urobiť. Vedomosť o tom, čo a ako presne spravím nie je nič iné ako sebauvedomenie, sebavedomie a práve ním dokážem strach úplne vytesniť. 

Strach je ako tma v krabici – keď ju otvoríš, nie je tam.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *