#5 ŠPORT S VÁŠŇOU

„Pre tých, ktorí sú presvedčení, že ich schopnosti sú využiteľné a dajú sa zlepšovať.“

Venovať sa nejakej športovej aktivite je skvelá možnosť na to, aby sme si ako ľudia udržiavali zdravé telo, myseľ a celkovo životný štýl. Šport môže byť tiež ako prevencia pred rôznymi ochoreniami. Mať koníčky a tráviť čas aktívne nech už je to akokoľvek, je okrem iného aj skvelá možnosť, ako sa ľudia odpútajú od všetkých svojich vecí, ktoré musia deň čo deň riešiť. Jednoducho sa dá brať aj ako nejaká pomôcka pre zlepšovanie našich dní. Potom je tu ďalšia možnosť, ktorou je šport na vyššej úrovni. Mňa osobne zaujala táto, pretože sa ma týka viac. Napriek tomu mojim cieľom nie je písať o tom, aký rozdiel je medzi vrcholovým športom či tým hobby. Myslím si, že každý to vie posúdiť podľa toho, kde sa v danom momente nachádza.

Oveľa viac ma zaujalo, s akým pocitom šport ako taký robíme. S akým pocitom ho ideme robiť a či vieme PREČO. Je úplne jedno na akej úrovni aktivitu robíte, vášeň k športu pociťujete alebo nie. Niekto sa z gauča nepohne celé roky a keď si uvedomí, že to fyzicky nezvláda tak sa konečne postaví. V tomto prípade aktivitu využije iba k tomu, aby ňou napravil tie premrhané roky, ktorými vedome ničil seba. Tu sa nedá hovoriť o nejakej hravosti a už vôbec nie o vášni k športu. Mal by to byť zážitok, hra a naša prirodzená súčasť, pretože život je z veľkej časti o pohybe. Keby sme nerobili nič či už ide o fyzickú aktivitu alebo aktivitu na úrovni mysle, stagnujeme.

Mojím presvedčením vždy bolo, že chcem robiť šport so zmyslom a vedome. Keď som bola dieťa, neuvažovala som príliš nad tým či mám na koni správny sed. Bavila som sa s možnosťami, s telom, všetkým novým a zbožňovala som pri tom celú tú uvoľnenosť. Bola som do toho absolútne ponorená a nič iné neexistovalo. Iba ja a pohyb. Veľa trénerov si povie, že na úrovni zábavy sa nedá nič naučiť alebo ešte “lepšie“, kto sa pri tom zabáva, neberie šport vážne. Práve naopak, vtedy mi išlo všetko rýchlejšie a jednoduchšie. Vážnosť zabíja kreativitu a hravosť. Počas toho ako rastieme, dospelí či už vedome alebo nevedome dbajú na to, aby sme všetko brali vážne. Myslia si, že vtedy je tam tá zodpovednosť. Rozdiel je v tom, že spolu so zodpovednosťou neprichádza strach. S vážnosťou áno. Strach z toho, že nebudeme dosť dobrí pre ostatných, že výsledok nebude taký, ako ostatní čakajú a podobne. Som zástancom toho, aby sme radšej boli schopní prevziať zodpovednosť za naše rozhodnutia a vážnosťou sa nezaoberali vôbec.

„Mojím presvedčením vždy bolo, že chcem robiť šport so zmyslom a vedome.“

Nemusela by som písať iba o jazdení, pretože okrem toho som sa aktívne venovala napríklad aj tancu, ktorý je tiež hlavne o pohybe v prítomnosti. Samozrejme, všetky tréningy sú aj o zlepšovaní techniky no dovolím si tvrdiť, že pokiaľ to robíme s dobrým pocitom a s hravosťou, napredovanie príde rýchlejšie. Vedome na sebe pracovať je jedna vec. Pociťovať pri tom nadšenie z pohybu by malo byť toho súčasťou. To, čo neustále motivuje mňa je okrem iného aj akási zvedavosť. Zaujíma ma, do akej miery viem využiť môj potenciál a možnosti, ktoré mám. Športovanie malo pre mňa vždy hlbší význam. S obdivom som sledovala a sledujem ľudí, ktorí to zanietenie majú v sebe tiež. Je jednoduché to spoznať. V dobe, kde je šport pre niektorých ľudí hlavne prestížou, sa vytratráca pôvodné čaro  pohybu.

Prestíž. Dá sa spojiť s vášňou? Niekedy sa zamýšľam nad tým, či je to možné. Veľakrát som mala možnosť sledovať športovcov, rodičov či trénerov na rôznych pretekoch. Keď je človek absolútne pohltený tým čo robí, má z toho miestami zimomriavky. Ja mám zimomriavky napríklad aj z toho, keď sledujem tých ostatných s akým nadšením a presvedčením to robia. S akou jedinečnou dôverou v seba do toho idú a čo všetko do toho dávajú. Toto je presne to, vďaka čomu som urobila rozhodnutie vytrvať a ďalej sa rozvíjať v behu a iných športoch. Vášeň, ktorá vznikala celé roky popri tom, ako som uverila, že moje schopnosti sú využiteľné a dajú sa zlepšovať ma udržuje motivovanú. Je radosť učiť sa nové veci a využiť to do takej miery, do akej je naše telo schopné.

„V dobe, kde je šport pre niektorých ľudí hlavne prestížou, sa vytráca pôvodné čaro  pohybu.“

Sú ľudia, ktorí robia šport bez cieľa, jednoducho len tak a ani nevedia prečo. Potom sú takí, ktorí ho robia preto, aby schudli a možno sa opäť vrátili k zaužívaným návykom. Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí cvičia preto, aby vyzerali dobre a niektorí zas preto, že zbožňujú jesť všetky tie skvelé jedlá, ktoré dnes máme k dispozícií. Iní si chcú len jednoducho udržiavať zdravie a niektorí šport využijú preto, aby vypli hlavu. Ďalším zase prináša radosť a dobrý pocit. Okrem týchto skupín sú tu ešte vrcholoví športovci, ktorí šport milujú alebo naopak milujú tú prestíž, ktorá skôr či neskôr prichádza spolu s dobrými výsledkami. Nech už je u ľudí zámer akýkoľvek ja si uvedomujem, že venovať sa športovej činnosti je pre mňa v prvom rade vášeň. Je to moja prirodzenosť a každý deň si to uvedomujem naplno. Presne pre tento dôvod sa denne zlepšujem a upevňujem si všetky naučené ale aj nové návyky. Nie je to len ako prostriedok ukázať seba ostatným. A tiež nehovorím o tom, že ma nemotivuje povzbudenie od okolia. Hovorím o tom, že je to pre mňa hlavne prirodzenosť, ktorá mi pomáha byť odhodlanou pracovať s mojim potenciálom do takej miery, do akej som schopná.

„Vášeň, ktorá vznikala celé roky popri tom, ako som uverila, že moje schopnosti sú využiteľné a dajú sa zlepšovať ma udržuje motivovanú.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *